Najznámejším a najčastejšie používaným fixačným obväzom je sadrový obväz. Dá sa dobre tvarovať, rýchlo tuhne, má dobrú znášanlivosť, nízku váhu a je aj ekonomicky najvýhodnejší.

V súčasnosti sa používajú moderné pevné sadrové obväzy. Sadra sa aplikuje na tkaninu v kombinácii s vhodným spojivom rozpustným vo vode, čo znižuje pravdepodobnosť straty sadry v priebehu manipulácie alebo zvlhčovania. Sadra je však prírodný produkt a to znamená, že nikdy nie je možné úplne eliminovať kolísanie jej kvality. Aby sa tieto výkyvy obmedzili na minimum, používajú výrobcovia na suroviny aj na samotný výrobný proces prísne normy akosti.

Použitie sadry je relatívne jednoduché v prípade, keď sa dodržujú určité základné pravidlá:

• Teplota vody pri namočení by mala byť 20 °C.
• Čas namočenia by mal byť krátky, aby sa sadra neabsorbovala alebo neobsahovala priveľa vody.
• Pri namáčaní by sa nemalo so sadrovým obväzom manipulovať.
• Sadra by sa nemala vo vode z obväzu vymývať.
• Po namočení by sa mala prebytočná voda vytlačiť.
• Namočené vlhké obväzy alebo dlahy by sa mali aplikovať čo najrýchlejšie.
• Obväz by sa mal aplikovať pevne ale nie tesne, aby sa predišlo priškrteniu.
• Počas tvrdnutia by sa mala sadra na končatine vytvarovať.

Technika a taktika prikladania sadrových obväzov v prípade zlomeniny je veľmi dôležitou súčasťou liečby a je preto nutné, aby ju vždy kontroloval lekár. Sadrový obväz musí spĺňať dve základné požiadavky v liečbe úrazu - udržať napravenú zlomeninu v správnom postavení a imobilizovať ju až do zahojenia.

Dôležitý je jeho dostatočný rozsah. Znehybnené musia byť aj obidva kĺby susediace so zlomeninou, a to v správnom - strednom postavení. Konštrukcia obväzu musí pamätať na jeho spevnenie v miestach najväčšieho namáhania, na jeho správne modelovanie v miestach anatomicky a fyziologicky citlivých a predovšetkým na jeho homogénnosť, ktorá je predpokladom jeho správnej funkcie. Nezanedbateľnou kvalitou je aj celkový vzhľad obväzu.

K dispozícii sú rôzne druhy hotových obväzov aj pásy materiálu.

Dlahy predstavujú štvornásobné vrstvy sadrového obväzu, ktoré sú k dispozícii v rôznych dĺžkach a šírkach. Široké sadrové dlahy sú vhodnejšie na rozmernejšie sadrové obväzy, napr. pri sadrovaní trupu, alebo pokiaľ sa formuje sadrové lôžko.

Obväzy by sa mali skladovať v pôvodnom obale za podmienok, pri ktorých sa vylúči absorpcia vlhkosti. Preto sa v praxi osvedčilo ako najvhodnejšie dvojité balenie. Neodporúča sa vybaľovať obväzy vopred, pretože aj ich nepatrný styk s vlhkosťou spôsobí ich znehodnotenie.
(SAFIX plus, PLASTRONA)

V prípade, že sa sadrový obväz prikladá na končatinu krátko po úraze (t. j. ešte skôr ako začne opúchať), používa sa podložený sadrový obväz. Ide o kombináciu definitívneho sadrového obväzu s podkladovou výplňou na ochranu kĺbov (výstelkové ovínadlo). Používajú sa špeciálne ovínadlá zo syntetickej vaty s vysokou pružnosťou aj pri trvalom mechanickom zaťažení. Sú zhotovené tak, aby prepúšťali vzduch a sekréty, pôsobili na vyrovnávanie teploty a tak bránili vzniku otlakov a zatvrdlín pod sadrovým obväzom.
(ROLTA, ROLTA soft)

V prípade prikladania sadrového obväzu neskôr po úraze (najčastejšie v prípade jeho výmeny), kedy už poúrazový opuch ustúpil, sa používa nepodložený sadrový obväz. Sadrový obväz je nutné vymodelovať tak, aby boli chránené kostné výbežky a hrbole. V tomto prípade sa sadrový obväz prikladá buď priamo na kožu alebo sa použije hadicové ovínadlo.
(Stülpa)

Dôležité je sadrový obväz vymodelovať tak, aby bol pevný a pritom šetriť kritické miesta dané anatómiou kosti a priebehom nervov a ciev. Základom sadrového obväzu sú sadrové longety a cirkulárne obtáčky, nakladané rovnakou technikou akou nakladáme mäkké ovínadlá (princíp klasového obväzu), t. j. každá nasledujúca obtáčka prekrýva z polovice predchádzajúcu.

V prípade predpokladanej poruchy prekrvenia končatiny sa sadrové obväzy (podložený aj nepodložený), ak sa priložili cirkulárne, ihneď po zhotovení prestrihujú po celej dĺžke a hrúbke. Pri podozrení na poranenie ciev a pri enormných opuchoch poranenej končatiny je použitie cirkulárneho sadrového obväzu kontraindikované. Neoddeliteľnou súčasťou liečby je polohovanie končatiny až do zotavenia sa krvného obehu a ústupu opuchu.

Aj pri najväčšej opatrnosti a najlepšej technike sa môžu vyskytovať pri imobilizácii sadrovým obväzom komplikácie, ktorým nie je možné úplne zabrániť.

Pacienti musia byť poučení o možných neurocirkulačných poruchách, ktoré sa môžu vyskytnúť pri nepresnom priložení obväzu, nesprávnom polohovaní končatiny a necitlivej rehabilitácii. Poučenie o správnej rehabilitácii počas trvania sadrovej fixácie zahŕňa izometrické cvičenie svalu. Voľné kĺby sa rehabilitujú izotonickými cvičeniami.

Sadrový obväz sa odstraňuje pomocou špeciálnych nožníc (Stilleho) alebo vibračnej pílky. Poloha, do ktorej sa končatina pritom ukladá, má zaistiť, aby tkanivo pod obväzom bolo uvoľnené.

Syntetický fixačný obväz

Vývoj syntetického obväzu sa začal v roku 1955 a pokračuje aj v súčasnosti. Ide o obväzy impregnované polyuretánovou živicou. Syntetická priadza obväzov je tkaná tak, aby sa jednoducho prispôsobila individuálnemu tvaru tela. Je pokrytá živicou, čo je samotvrdnúca chemická zmes. Táto sa aktivuje vlhkom a vytvára mriežkový polymér. Polymér v spojení s tkaninou tvorí fixačný obväz.

Keďže sa živica lepí na pokožku, je potrebné chrániť pokožku a pri práci s týmto obväzom používať rukavice.

Na ochranu pokožky pacienta sa pod syntetický obväz umiestňuje hadicové ovínadlo.
(Rhena cast, Stülpa)

Termoplastický fixačný obväz

Termoplastický fixačný materiál je alternatívou k syntetickému fixačnému materiálu. Jeho použitím sa odstraňujú niektoré nežiaduce účinky živice, používanej na prípravu syntetického obväzu.

Syntetická alebo bavlnená tkanina impregnovaná termoplastickým materiálom je utkaná tak, že po ponorení do teplej vody (60 - 70 °C) sa stáva tvarovateľnou. Takto je možné priložiť ju na konkrétny tvar tela s úlohou fixovať. Výhodou tohto druhu syntetického obväzu (castu) je možnosť jeho opakovanej aktivácie a možnosti remodelovania po zohriatí v teplej vode (60 - 70 °C).

Termoplastický materiál nevyžaduje žiadnu zvláštnu ochranu alebo špeciálne skladovacie podmienky (nie je nutné ho skladovať v zatavených obaloch).

Keďže sa nelepí na pokožku, možno s ním pracovať aj bez rukavíc a môže sa prikladať priamo na pokožku.
(Rhena therm)

Vonkajšia fixácia kovovým materiálom alebo prístrojom

V niektorých špeciálnych indikáciách sa po repozícii fixujú úlomky zlomenej kosti osteosyntetickým materiálom, ktorý je ukotvený do svoriek alebo do rámov. Tieto sú umiestnené tak, že medzi povrchom poranenej končatiny a svorkou alebo rámom je ponechaný voľný priestor. Výhodami tejto techniky je ponechanie hlavnej časti kovového materiálu mimo tela poraneného a v prípade potreby aj možnosť ošetrovania poranených okolitých mäkkých tkanív. Miesto zlomeniny je tak bez cudzieho materiálu, ale kosť je dokonale fixovaná.

Najznámejšie prístroje, ktoré slúžia na vonkajšiu fixáciu, sú "Ilizarevov prístroj", "Hoffman" a "Poldi-Czech".

Ak je dosahovaná len stabilita týkajúca sa retencie úlomkov, hovoríme o adaptačnej alebo relatívne stabilnej osteosyntéze. Táto metóda si vyžaduje ešte aj imobilizáciu sadrovým alebo syntetickým fixačným obväzom.
(SAFIX plus, PLASTRONA, Rhena therm, Rhena cast)

Ak je dosahovaná stabilita umožňujúca pohyb končatinou krátko po operácii, hovoríme o absolútne stabilnej osteosyntéze.

Osteosyntéza môže byť v závislosti od spôsobu uloženia osteosyntetického materiálu: intraoseálna alebo extraoseálna.

Intraoseálna (vnútrodreňová)

• Küntscherova metóda (pomocou kovového klinca)
• Enderova osteosyntéza (zväzkom kovových prútov)
• Hacketalova osteosyntéza (pomocou Kirschnerových drôtov)

Extraoseálna (dlahová)

• dlahová osteosyntéza (po pripevnení dlahy na povrch kosti pomocou skrutiek sú úlomky tlačené proti sebe - kompresívna osteosyntéza)
• osteosyntéza samostatnými skrutkami (stabilita voči vonkajším silám je malá)
• ťahová cerkláž (fixácia kostným stehom s Kirschnerovými drôtmi používaná pri zlomeninách olekranon ulnae a pately)

Indikácie operačnej liečby zlomenín sa neustále rozširujú. Umožňuje stabilnú fixáciu úlomkov a skorú rehabilitáciu. Tým sa znižuje nebezpečie vyplývajúce z inaktivity tkanív (atrofia, kontraktúry), aj keď sa predlžuje doba hojenia kosti. Možnosťou včasnej rehabilitácie počas celej doby hojenia kosti sa však celková doba liečenia skracuje.